storyTime: Keď smútime (1.časť)
Dnes som sa nezobudila s práve najlepšej nálade. Dlho som ponocovala, pretože sa mi nedarilo zaspať a dunela mi hlava. Nie je to príjemný pocit, keď sa v čase dovolenky prebudíte s migrénou. Neviem, čo je horšie, stráviť celý deň v práci s ohučanými deťmi, alebo sedieť doma v pohodlí, ale mať bolesti hlavy. Tak ako tak, stále som myslela na ten bodavý pocit pri srdci, ktorý mi zvieral hruď a bola som rada, že som niekoľko kilometrov ďaleko a nemusím sa mu pozerať do očí, keď mu budem zase klamať. Čo ak sa ma opäť opýta, ako sa mám alebo aký je môj zdravotný stav? Budem mu vedieť odpovedať naozaj?
Zastavila som sa pri obývačkovom okne a zahľadela sa na šťastnú dvojicu detí, ktoré bežali dole našou cestou. Smiali sa tak nahlas, že som ich zreteľne počula aj cez tú vrstvu plastu a skla, ktoré nás oddeľovali. Kedy som sa naposledy takto smiala ja? Takto nenútene... Nevedela som si spomenúť.
A ani som nemala náladu sa tým zapodievať. Odkedy mi malé deti vykajú a hovoria mi teta, necítim a akosi vo svojej koži.
Mohlo by to byť celé jednoduchšie, letelo mi hlavou, keby som sa na to všetko vykašľala a nadávala. Potom by som bola odkázaná len sama na seba a nemusela by som sa prispôsobovať... Ale to je jedno. Obliekla som si svoju ošúchanú bundu a vybrala sa von. Ďaleko od civilizácie, kde by ma nik nestretol, a kde by som mohla byť aspoň na chvíľu beztrestne sama a robila si, čo chcem...
Ako tak šumelo lístie a tráva sa ohýbala pod mojimi nohami, všimla som si na sebe niečo zvláštne. Odrazu mi bolo lepšie a bola som šťastná. Tak naozaj. Videla som, ako ku mne vietor priniesol suchý list, ešte z minulej jesene. Chytila som ho do ruky, no rozpadol sa mi na dlani. Ako je všetko pominuteľné, akoby naozaj po nás už nič neexistovalo. No nepripadalo mi to veľmi deprimujúce. Veľa ľuďom to prekáža. Boja sa, že keď odídu, nezostane po nich nič, ale myslím, že to nie je pravda. Rozsypala som zbytky listu na zem a dopadli na púčik podbeľa liečivého. Zajtra možno rozkvitne...
Zastavila som sa pri obývačkovom okne a zahľadela sa na šťastnú dvojicu detí, ktoré bežali dole našou cestou. Smiali sa tak nahlas, že som ich zreteľne počula aj cez tú vrstvu plastu a skla, ktoré nás oddeľovali. Kedy som sa naposledy takto smiala ja? Takto nenútene... Nevedela som si spomenúť.
A ani som nemala náladu sa tým zapodievať. Odkedy mi malé deti vykajú a hovoria mi teta, necítim a akosi vo svojej koži.
Mohlo by to byť celé jednoduchšie, letelo mi hlavou, keby som sa na to všetko vykašľala a nadávala. Potom by som bola odkázaná len sama na seba a nemusela by som sa prispôsobovať... Ale to je jedno. Obliekla som si svoju ošúchanú bundu a vybrala sa von. Ďaleko od civilizácie, kde by ma nik nestretol, a kde by som mohla byť aspoň na chvíľu beztrestne sama a robila si, čo chcem...
Ako tak šumelo lístie a tráva sa ohýbala pod mojimi nohami, všimla som si na sebe niečo zvláštne. Odrazu mi bolo lepšie a bola som šťastná. Tak naozaj. Videla som, ako ku mne vietor priniesol suchý list, ešte z minulej jesene. Chytila som ho do ruky, no rozpadol sa mi na dlani. Ako je všetko pominuteľné, akoby naozaj po nás už nič neexistovalo. No nepripadalo mi to veľmi deprimujúce. Veľa ľuďom to prekáža. Boja sa, že keď odídu, nezostane po nich nič, ale myslím, že to nie je pravda. Rozsypala som zbytky listu na zem a dopadli na púčik podbeľa liečivého. Zajtra možno rozkvitne...
Komentáre
Zverejnenie komentára